Vo štvorici po Taliansku (časť 2.)

V predchádzajúcom blogu som vám popísal našu cestu do Talianska. Teraz by som vám rád napísal, čo všetko sme zažili počas našej dovolenky a ako sme cestovali nakoniec domov. 

Ráno bolo úžasné, náš apartmán bol situovaný priamo s výhľadom na more. Takže raňajky prebiehali vždy na našom priestrannom balkóne. Tento konkrétny apartmán sme už využili aj v minulosti (blog Waragod trip leto 2022).

Po raňajkách som bol ešte zobrať batožinu do auta, parkovanie sme mali zabezpečené v miestnom prístave. Cesta trvá pár minút a aspoň som si pozrel staré známe obchodíky a reštaurácie. Predsa len sme tu už pred tým boli dvakrát, takže sa tu už význame. Výhodou apartmánu je, že sa nachádza hneď pri pláži.

Stačí vyjsť von a ste priamo na promenáde. O pár metrov ďalej začína obrovská pešia zóna. Kde nájdete obrovské množstvo reštaurácií, obchodíkov a všetkého možného čo človek potrebuje na zábavu. Lignano si ako cieľ našej dovolenky vyberáme aj z iného dôvodu, je to psia pláž. Nakoľko naše dve malé zlatíčka zbožňujeme, tak s Donnym a Molly navštevujeme túto pláž, kde sa môžu voľne pohybovať. Toto super mestečko má aj vlastný aquapark, lunapark či dokonca zoologickú záhradu. Druhý deň nášho pobytu sme začali klasicky, najskôr luxusné raňajky a potom návšteva pláže. Poobede sa počasie začalo trochu meniť, takže sme zvolili menšiu prechádzku k majáku. Už sme tam boli aj v minulosti, ale až teraz som si všimol podozrivý betónový objekt, ktorý stál medzi domami. „Hm…To vyzerá ako nejaký bunker pomyslel som si.“ Pokračovali sme však ďalej a opäť som zbadal niečo podozrivé a betónové. Vykríkol som ,,to je bunker!‘‘ Nemyslím si však, že všetci okoloidúci zdieľali moje nadšenie, nevadí.

Rýchlo som si to všetko overil (vygúglil) a utekal som to preskúmať. Neuveríte, ale dvere boli pootvorené. Sranda, že priamo pri pláži a chodníku, ktorý využívajú stovky ľudí stojí takáto historická pamiatka. Veľa ľudí chodí okolo a vôbec netuší, že sa tu také niečo nachádza.. Bunker bol síce prázdny, ale aj tak to bolo super „objaviť“ niečo takéto. 

Večer už bola len klasika, prechádzka po pešej zóne, zmrzlina a pokus vytiahnúť nejakého plyšáka. Nepodarilo sa. Nikdy sa mi to asi nepodarí.

Večeru sme zvolili tak, ako máme vo zvyku. Zobrali sme pizzu so sebou. Dajú sa tak ušetriť peniaze, ktoré človek zbytočne zaplatí za predražené nápoje v reštaurácii a za stolovanie. Mimochodom pizza stojí v Taliansku ako u nás, 8-10€ za bežné a 12+13€ za špeciálne. Večerali sme na našom balkóne. Počúvali sme more a dýchali ten morský vzduch, milujem to. K tomu vychladené ako ináč talianske pivko.

Po dobrej večeri sme plánovali čo s ďalším dňom. Počasie hlásili všelijaké. Silný vietor, sem tam prehánky. Nevadí sme na všetko pripravení. Ráno aj tak bolo, počasie ako hlásili. Po raňajkách sme sa vybrali nakúpiť. Ceny potravín, ale aj napríklad kozmetiky sú podobné ako u nás, takže sme si boli spraviť zásoby. Pred obedom sme už ale cestovali do zoo. Áno zoologická záhrada bol náš tajný plán v prípade nepriaznivého počasia. Nakoľko psíkovia do zoo pochopiteľne nemôžu, tak sme ich nechali s Lily. V oklieštenej zostave sme prišli na miesto a bezproblémov zaparkovali na mieste (bezplatne). Cena vstupu do tejto zoologickej záhrady nie je úplne  najlacnejšia (v porovnaní so slovenskými zoo), ale na druhú stranu my sme boli spokojní. Dostali sme to, čo sme chceli. Strávili sme tu pár hodín pokým sa počasie nezlepšilo. Síce je trochu menšia, je však pekne upravená. Na svoje si prídu aj rodiny s menšími deťmi. Mne osobne sa najviac páčil hroch a somáre. Úchvatné boli aj obrovské suchozemské korytnačky. Pozreli sme si aj kŕmenie žiráf. Ceny lístkov či otváracie hodiny nájdete TU! Za nás teda áno, zoo môže byť fajn spestrením. 

Večerný program bol opäť na pešej zóne, keďže Lily strážila psov cez deň, tak večer sa to vymenilo a išla s nami do mesta. Navštívili sme aj herňu, kde sa jej do konca podarilo rozbiť jackpot.

Po tejto prechádzke som si sadol na našom apartmáne von a počúval šum mora. V hlave som mal dve rôzne možnosti ako stráviť nasledujúci deň. Prvá vydať sa do San Marína, alebo uskutočniť výlet opačným smerom k jazeru Lago di Garda. Bolo to ťažké rozhodovanie, ale na koniec vyhralo jazero. 

Ráno sme vyrazili veľmi skoro. Čakala nás dlhá cesta. Prvá zastávka bola až po 190 kilometroch (našťastie sme išli len po diaľnici), krásne historické mestečko Soave. Milovníci vína už asi o ňom počuli. Celé historické centrum je obohnané múrmi a nad mestečkom je postavený krásny hrad. Najskôr sme si pozreli časť mestských hradieb a potom sme sa našou vločkou odviezli až priamo k hradu.

Parkovisko bolo veľké a bezplatné. Vstup do hradu bol spoplatnený a čo čert nechcel, platiť sa dalo len v hotovosti. Nemal som dostatok hotovosti, ale milá pani pokladníčka nás pustila aj tak a pár eur nám odpustila. Bolo to veľmi milé gesto. Tento hrad bol úžasný, krásne zachovalý dôkaz stredovekej architektúry. Dlhé obdobie patril rodu Scaligeri a bol dôležitou pevnosťou medzi mestami Benátky a Verona. Nachádza sa tam aj menšia expozícia, nám sa však páčila veža, z ktorej sú tie najkrajšie výhľady na nádherné okolie. Hneď prvý hrad a bola to takáto krása a to sme sa len rozbiehali. Celý deň bol ešte pred nami. Zo Soave sme pokračovali smer Verona, čas sme mali luxusný, našim cieľom bol hrad Castello Di Montorio. Nachádzal sa ešte pred Veronou, takže toto historické miesto navštívime niekedy inokedy. Počas cesty som potreboval odlepiť mládež od telefónov. Vymyslel som preto hru: kto ako prvý nájde po ceste hrad/pevnosť, ktorý/ú nemám zahrnutú v našom inventári, dostane 10€. Zrazu sa z Lucasa a Lily stali pozorovatelia, ktorí prečesávali pohľadom každý kopec, na ktorý sme narazili. Ako sme sa však približovali k hradu Montorio, bol som to práve ja čo skríkol: ‚,Mám nový hrad“ (bola to pevnosť). Vyhral som. Najskôr sme teda išli podľa plánu na hrad, ktorý je však cez týždeň uzavretý. Parkoval priamo pri hrade (viď foto), bol tam však zákaz a tak som ho preparkoval na oficiálne parkovisko. To som si pred tým nevšimol (parkovanie bolo bezplatné).

Aj keď bol hrad uzavretý, môj lovecký inštinkt mi vravel, že sa nemám vzdať. Aj tak bolo. Skúsil som hrad obísť a v lesíku som našiel dieru v plote. Dosť veľkú dieru, musel som to ísť preskúmať. Po menšom „horolezeckom výkone“ som sa dostal na hrad. Bol tam síce ďalší plot a ten som už nechal na pokoji, ale urobil som aj pár záberov hradu z vnútra. Tento hrad bol neskôr prestavaný na pevnosť a spolu s neďalekou pevnosťou Preara (áno tá, ktorú som „objavil“ po ceste) tvorili obranu mesta Verona. K pevnosti Forte Preara viedla kamenistá cesta, zákazovú značku som si nevšimol. Našťastie túto hrboľatú cestu Touran zvládol bravúrne a dostali sme sa až k pevnosti. Tá však bola uzavretá. Prešli sme ju dookola, no žiaľ bezúspešne.

Žiaden vchod či dieru v plote sme nenašli. Nechceli sme sa však zdržiavať, lebo nás čakal jaskynný hrad a tie ja milujem. Práve preto aj vyhral tento trip pred návštevou San Marína. 

Ďalšou  našou zastávkou bol jaskynný hrad Castello del brigante Falasco. Vzdialený bol len pár kilometrov a boli sme tam za necelých dvadsať minút. S parkovaním to bolo trochu ťažšie, no nakoniec sme to vyriešili. Nastal jeden problém, že cesta k hradu je súkromná. Preto som radšej auto nechal v mestečku a ďalej sme sa vydali pešo. Nebola to obrovská diaľka, ale v tých teplotách to dalo celkom zabrať. Nejaké informácie som mal naštudované a vedel som o jednej neoznačenej ceste na hrad, ktorú sme aj následne objavili. Chodník bol síce zarastený, ale išli sme správnym smerom. Po pár minútach sme ho našli.

Magické miesto, ktoré je oficiálne uzavreté z dôvodu padajúcich skál. Ono aj tak časť hradu (jaskyňa) je neprístupná, ale pre istotu sme si dávali veľký pozor. V minulosti tu žili banditi a hrad má názov podľa toho najznámejšeho. Ako som hrad dokumentoval, tak po chvíli som si všimol pohybujúci sa krík. Bol to dokonale maskovaný fotograf, ktorý sa snažil fotografovať vtáky. Určite nečakal návštevu Lovca Hradov. Dal som mu menšie znamenie či pozdrav a pomaly a potichu sme hrad opustili. Bol to obrovský zážitok a ďalší zaujímavý jaskynný hrad, ktorý som mal možnosť navštíviť. Po príchode k autu som mrkol na hodiny, čas bol super a nás konečne čakalo jazero Lago di Garda. 

Namierené sme to mali do historického mesta Lazise, obzrieť si hrad a mestské hradby. V ceste nám však stáli hory a kopce, alebo obchádzka cez Veronu. Áno využili sme prvú možnosť. Navigácia mi síce ponúkla trasu, ktorá sľubovala adrenalín v podobe rôznych serpentín. Nečakal som však že pôjdeme po úzkych cestách, ktoré vyzerali, že každú chvíľu skončia. Stále som čakal, že niekomu prídem do garáže a cesta tu skončí. Naše auto bolo super, to bez debaty, dokonca si celá posádka jazdu užívala. Ja som však tŕpol, kde sa to nakoniec dostaneme. Ako vždy, tak všetko dobre dopadlo a my sme sa dostali do krásneho historického mestečka Lazise.

Názov tohto mesta znamená (sa odvodzuje) z latinského slova lacus mesto (dedina) pri jazere. Zaparkovali sme na obrovskom parkovisku „Parcheggio Lazise“ (2€ hodina) odkiaľ to bolo ku hradu a do centra pár metrov. Našim hlavným cieľom bol hrad Castello Scaligero di Lazise, ten je však neprístupný. Spravil som len pár záberov z diaľky.

Našťastie nám to vynahradilo historické centrum a jeho hradby. Hodnú chvíľu sme sa prechádzali po centre, pozreli sme si prístav a snažili sme sa nájsť voľné miesto v nejakej reštaurácii, neúspešne všetko bolo plné. Nie sme žiadne padavky, tak sme sa pomaly pobrali ďalej s tým, že sa najeme niekde po ceste. Našim ďalším cieľom bol poloostrov, na ktorom leží mesto Sirmione. Cesta by nám za normálnych okolností trvala cca 30 minút, ale narazili sme na veľký obchod (Spar) a rozhodli sme sa, že si kúpime jedlo tam. Po ľahkom nákupe sme už pokračovali k cieľu, po ceste sme míňali obrovský aquapark a Gardaland rezort. Ten vyzeral úžasne, ale na takéto aktivity by sme potrebovali niekoľko dní a nie pár hodín, ktoré nám ešte zostávali. Každopádne taká dovolenka pri jazere Lago di Garda by nemusel byť zlý nápad. 

Tak snáď niekedy nabudúce. Prišli sme na miesto, náš hlavný cieľ hrad Castello Scaligero di Sirmione. Bola to láska na prvý pohľad a teraz sme tu. Najskôr sme však ešte museli zaparkovať a to býva v sezóne trochu problém. My sme však mali šťastie a našli sme jedno parkovacie miesto. Ja som ho našiel, lebo som sledoval rodinku, ktorá už toho asi mala dosť a zaparkoval som miesto nich. Parkovali sme na Viale Guglielmo Marconi, ďalej sa už autom nedostanete. Ďalšie šťastie bolo, že som zazrel pochôdzkára, ktorý kontroloval lístky. Spýtal som sa ho či by mi pomohol zakúpiť lístok z automatu. Našťastie bol ochotný a pomohol. Bol to ušetrený čas a aj nervy. Parkovanie sme vyriešili (toho som sa bál najviac), teraz sme si už išli užívať mesto a hlavne hrad. Ako obvykle, ja som bol nedočkavý a zrýchlil som krok. Musel som ho vidieť ako prvý. Čo vám poviem, bola to nádhera, bol som v siedmom nebi a myslím si, že aj zbytku výpravy sa páčil. 

Do hradu som sa vybral ja a decká, Kamča sa zatiaľ išla poprechádzať so psíkmi. Musím sa priznať, že si už nepamätám či môžu do hradu aj psy, ale hrad má úzke chodby a veľa schodov. Nie je to pre nich moc vhodné. Pri vstupe do hradu sme čakali pár minút. Pri kúpe lístkov som však potom zažil menší šok. Vstup do hradu sa platí až od 18 rokov. Decká boli ZADARMO a ja som platil pár eur. Neveril som a bol som naozaj milo prekvapený, veď len v Predjame (hrad v Slovinsku) som nechal skoro 50€ za vstupné (1+2 deti). Na hrade sme sa zdržali dlho, všetko som si musel pozrieť a hlavne nafotiť. Tie výhľady boli svetové, za hradom sa nachádzal opevnený prístav a v ňom plávali obrovské kapry. Po prehliadke hradu sme si boli pozrieť aj historické centrum a mestské hradby. Posledná naša zastávka bola v cukrárni, kde sme si kúpili zmrzlinu. To bola však chyba! Zmrzlina bola dobrá, ale bolo jej strašne moc a to sa potom odzrkadlilo na cene. Tri zmrzliny a výsledná cena cez dvadsať eur. Ani sme ju všetku nezjedli, bola to asi pasca na turistov a my sme sa chytili. 

V aute nastalo nadšenie, že sa ide naspäť „domov“ na apartmán. Ja som sa však len mierne pousmial (v hlave som mal ešte ďalšie tri hradné zastávky). Všetky protesty boli márne, pokračovali sme ďalej. Castello Di Padenghe bol náš ďalší cieľ. Zároveň to bolo (zatiaľ) najďalej čo sme vycestovali za hradom. Presne 950 kilometrov, toľko sa tento hrad nachádza od nášho domu. 

Padenghe bol v minulosti vo vlastníctve rodiny Scaligeri, teraz sa tu však nachádza reštaurácia, amfiteáter a priamo v hrade menšie domy, ktoré sú obývané. Hrad je voľne prístupný a hneď pri ňom je aj parkovisko s krásnym výhľadom. Toto bola taká rýchla chuťovka, takže ešte stále bol čas na návštevu ďalšieho hradu. Voľba padla na Rocca di Lonato. Po príchode som bol však mierne sklamaný, hrad (pevnosť) už bol zavretý.

Mám však jedno upozornenie pre vás, nechoďte sem autom cestou okolo cintorína! Je tu aj druhá cesta a tá je vhodnejšia. Domov teda na apartmán sme to mali 250 kilometrov (2.5 hod cesty), zavelil som teda ústup. Do Lignana sme prišli podvečer, unavení, ale plní zážitkov. Ja to stále hovorím, že urobiť si jeden takýto poznávací deň počas dovolenky nemusí byť vôbec zlý nápad. Ostatné dni sa už niesli v duchu klasického dovolenkovania. Kúpanie v mori striedali prechádzky po pešej zóne. Deckám som sľúbil mini golf, takže sme absolvovali aj takúto voľnočasovú aktivitu.

Sedem dní ubehlo ako voda a nás už čakala cesta domov. Tentokrát som nechcel robiť žiadne extrémne zachádzky (cez Slovinsko). No nedalo mi to a po ceste domov sme navštívili v Taliansku ešte jeden hrad. Rocca di Cormoms je pevnosť (hrad) v pohorí Monte Quari. Prístup je jednoduchý, autom sa dostanete dosť vysoko na veľké parkovisko, kde sa dá aj kempovať zadarmo (tip pre vás).

Z parkoviska sme potom išli asi pätnásť minút do neustáleho kopca až na miesto. Žiaľ okolie hradu by si zaslúžilo väčšiu pozornosť (pokosiť trávu a zapracovať trochu na okolí). Časť hradu teda vlastne veža bola uzavretá. Odchádzali sme so zmiešanými pocitmi, ale čakala nás cesta domov a to bolo v tej chvíli hlavné. Pokračovali sme teda domov, unavení, ale šťastní. Čakalo nás niekoľko hodín cestovania. Hneď za rakúskymi hranicami prišla komplikácia, zápcha, zrejme nehoda. Nevadí pri prvej odbočke z diaľnice som to namieril do mestečka Arnoldstein.

Spravili sme si tu krátku prestávku, respektíve sme si kúpili jedlo na cestu. Je to výrazne lacnejšia alternatíva, ako kúpiť si niečo na pumpe. Výhoda rakúskych supermarketov je, že vám vedia pripraviť žemle podľa vašich chutí. Môžete si vybrať s rezňom či fašírkou, alebo klasickú so salámou. Za mestom sme našli menšie odpočívadlo, kde sme sa v kľude najedli. Po pár kilometroch sme sa opäť napojili na diaľnicu. Cesta ďalej domov už prebiehala bez problémov. Väčšinu hradov sme už videli, no mne to neskôr nedalo a začal som vymýšľať. V hlave mám vždy pripravené nejaké tie alternatívy na výlet. Vedel som, že po ceste sa nachádza hrad Ligist. Bola to, len pár kilometrová odbočka na zaujímavý a hlavne nenáročný hrad. Taká malá bodka za našou výpravou (dovolenkou). 

Po príchode domov sme boli úplne K.O.. Sadol som si do obývačky a začal listovať v knihe a pozerať do telefónu. Kamilka sa na mňa otočila a opýtala sa: “čo robíš?” Moja odpoveď znela takto: ,,Plánujem našu ďalšiu letnú dovolenku (pre rok 2025) .‘‘ 

Na úplný záver tohto blogu by som rád napísal poďakovanie pre spoločnosť Volkswagen, ktorá nás podporila.  

Tento blog som dopísal, len pár dní pred naším ďalším veľkým dobrodružstvom. Čaká nás opäť Taliansko, ale aj krajiny ako Francúzsko, Monako, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko či Rakúsko. To je však iný príbeh.