Osem krajín za deväť dní

Tento príbeh, teda pardón – blog, sa začal písať už pred pár rokmi, keď som od mojej pani manželky Kamilky dostal k narodeninám knihu o skalných hradoch. Samozrejme, našiel som tam veľké množstvo inšpirácií.

Nebojte sa, toto nebudú preteky, aj keď názov blogu znie hrozivo. Všetko vám vysvetlím a pochopíte, že cestujeme síce svojsky, ale s vášňou. Celý blog rozdelím na tri časti:

1. Cesta za dobrodružstvom

2. Dobrodružstvo

3. Cesta domov (za dobrodružstvom)

Bude to aspoň všetko pekne prehľadné. Poďme teda na to:

Písal sa dátum… vlastne ani neviem, aký to bol dátum, to však v tomto blogu nie je podstatné. Každopádne, bolo to koncom júna 2025, keď sme vyrazili pre „naše“ nové, dočasné auto do Bratislavy. Tak ako aj minulý rok, tak aj tentokrát našu cestu podporil Volkswagen a zapožičal nám úplne nový, krásny Tayron. Naše rodinné auto by takúto cestu nezvládlo (spravili sme cez 5 000 kilometrov).

Mali sme auto, plán cesty tiež, stačilo už len vyraziť. Naša posádka bola: ja (Lovec Hradov), Kamča, Lily, Lucas a naši dvaja havkáči, Donny a Molly. Tentokrát som zvolil trochu iný postup ako po minulé roky a vyrazili sme o niečo neskôr, ako mávame vo zvyku. Kufre sme už mali v aute, stačilo len sadnúť a vyraziť. V Bratislave sme boli okolo ôsmej ráno. Povinná zastávka na pumpe, kde sme stretli speváčku Tinu, ktorá aj keď sa ponáhľala, bola veľmi ochotná sa s nami odfotiť. Bolo to milé stretnutie, ale bolo na čase sa pohnúť ďalej. Nás čakalo dobrodružstvo.

Ďalšia zastávka bola až na odpočívadle v Štajersku; celé Dolné Rakúsko sme prešli akosi moc rýchlo. Čas bol vynikajúci a počasie nám prialo. Po ceste som deckám opäť ukazoval všetky tie hrady, ktoré som už navštívil. Naša prvá hradná zastávka bola však až pod hradom Rabenstein. Ako inak, hrad bol uzavretý, no s tým som však trochu rátal. Zaujímavosťou je, že v minulosti som už jeden Rabenstein navštívil; ten sa však nachádza v Dolnom Rakúsku. Nás však v ten deň čakal ešte jeden Rabenstein, a to v Korutánsku.

Z tohto Rabensteinu sme si to namierili do mestečka Voitsberg, no ešte predtým bol v pláne aj hrad Krems. Na Krems sa však nedá dostať autom, alebo aspoň bližšie k hradu. Nie, nie sme leniví, ale pri takýchto výletoch sme časovo obmedzení a radšej si vždy pozrieme viacero hradov, plus keď sme tak ďaleko od domu. Tak sme teda pokračovali na hrad Obervoitsberg a Krems si necháme na inokedy. Obervoitsberg stojí nad mestečkom Voitsberg (aj jeho názov to napovedá); bezplatné parkovisko je priamo pri hrade. To je samozrejme veľmi potešujúca správa, žiaľ, hrad bol uzavretý. Čo sa dá robiť, pozreli sme si ho aspoň dookola a „objavili“ sme aj časť mestských hradieb. Stretli jednu milú rakúsku babičku, ktorú veľmi zaujímalo, čo tam vlastne robíme a pokračovali sme ďalej.

Ďalším cieľom bol hrad Rabenstein. „Počkať, veď hrad Rabenstein sme už navštívili“ – toto bol ďalší nový hrad s týmto názvom. Pokračovali sme teda menšou „skratkou“ po rôznych úzkych cestách a serpentínach. Auto bolo super a ja som si to naozaj veľmi užíval, to sa však nedá povedať o zvyšku posádky. Po čase som sa ukľudnil a opäť som išiel predpisovo. Keď sme sa vrátili na diaľnicu, všetci zaspali a nevšimli si, že sme sa dostali do Korutánska, konkrétne do malého mestečka Sankt Paul im Lavanttal. Prešli sme okolo obrovského kláštora a opäť úzkou cestou až k hradu. Z menšieho parkoviska sme pokračovali na zaujímavú zrúcaninu; prešli sme aj okolo reštaurácie, skôr to asi bolo pohostinstvo. Rabenstein je voľne prístupný hrad, avšak v zimných mesiacoch je neprístupný. Nikde nikoho, len my a úchvatné výhľady. V diaľke diaľnica so všetkými „dovolenkármi“, ktorí sa ponáhľajú rýchlo, nech už sú na mieste. Pritom stačí len odbočiť a prejsť pár kilometrov a ste na krásnom hrade, bez vstupného či parkovného.

Po preskúmaní hradu nás čakala cesta do Talianska. Namierené sme mali do pevnosti Hansel. Z Rabensteinu sme išli rovno na diaľnicu, čakalo nás ešte asi 130 kilometrov, ale cesta bola bezproblémová. Sledovali sme hrady, ktoré sme už v minulosti navštívili: Griffen či Landskron (to je ten hrad pri meste Villach, kde na kopci oproti majú opice).

Prekročili sme hranice, boli sme v Taliansku. Konečne! Milujeme túto krajinu a vždy sa sem veľmi tešíme. Po pár kilometroch sme odbočili na Tarvisio. Je to malé mestečko hneď za hranicami. Po pár kilometroch sme už boli v cieli: malé parkovisko pod pevnosťou Hansel. Vytiahli sme výbavu, hlavne nové baterky od BUSHMANu. Pevnosť má obrovské podzemie, kde je absolútna tma a pri poslednej návšteve nám poriadne svetlo veľmi chýbalo. Vyrazili sme a v tom ma oblial studený pot… Brána, plot a tabuľa „zákaz vstupu“ – pevnosť je zrejme v rekonštrukcii. V mojej mysli zavládlo obrovské sklamanie, veľmi som sa sem tešil a v pláne bolo aj video, aby sme vám ešte lepšie priblížili atmosféru tohto úžasného miesta.

Nezostávalo nám nič iné, len pokračovať ďalej. Našťastie aj pre takéto prípady mám v hlave náhradný plán, a tým bola zrúcanina Castello Di Bragolino. Pôvodne sme tu nemali ani ísť, ale teraz to bolo naše jediné riešenie, čo si ešte pozrieť, kým prídeme do mesta Udine a ubytujeme sa. Vyrazili sme teda, naspäť na diaľnicu sme už nešli, lebo by sa nám to neoplatilo. Miesto toho sme si tento krásny kraj vychutnávali pomalou jazdou po okresných cestách. Čo však bol menší problém, bolo nájsť otvorenú pumpu. Auto malo super spotrebu, ale mali sme za sebou veľmi veľa kilometrov. Našli sme prvú – tá však bola zavretá, druhú – tá sa rekonštruovala, tretia pumpa bola zrušená. „Bože môj,“ pomyslel som si, „toto bude ešte zaujímavé.“ Nakoniec nám to vyšlo až na štvrtej čerpacej stanici.

Zostávalo nám už len pár kilometrov, keď tu zrazu sa pred nami zjavilo krásne opevnené mesto. Obrovské hradby, veža, a ja som nechápal, kde to sme. Toto nebolo v pláne (celé dni som študoval mapu a hľadal zaujímavé tipy a toto mi uniklo).

Bolo to historické mesto Venzone a v tom samom prekvapení som zabudol odbočiť – veď to si predsa nemôžeme nechať ujsť. Kamča mi kričí: „Tu odboč doprava!“ Ok, ale to sme sa už od mesta skôr dostávali preč. Odparkoval som auto na menšom parkovisku, aby som si pozrel, ako sa dostaneme naspäť a v tom som si všimol, že nad nami je pevnosť. Bola to Fortino Veneziano di Colle Nave. Ešte pred chvíľou bol v mojej hlave smútok (uzavretá pevnosť Hansel) a teraz toto. Najskôr sme teda preskúmali túto menšiu pevnosť a potom prišiel rad na opevnené mesto Venzone.

Venzone bolo nedávno postihnuté veľkým zemetrasením a stopy po ňom sú tu stále viditeľné. Spravili sme si menšiu prechádzku úzkymi uličkami tohto historického mestečka. Po rýchlom „gúglení“ som sa dozvedel, že tu majú skutočné múmie. „To musíme vidieť,“ pomyslel som si. Nakoniec sme ich našli v malej kaplnke či rotunde. Nastala však prekážka – platí sa vstupné. To by mi samozrejme nevadilo, ale na vstup ste potrebovali žetón a ten som nevedel, kde sa dá zakúpiť. Improvizoval som a vopchal som telefón ponad stenu a urobil pár záberov. Podarilo sa – múmie máme.

Teraz môžeme pokračovať ďalej do dedinky Braulins, nad ktorou sa nachádzajú posledné zvyšky hradu Castello Di Bragolino. Bolo to len pár minút a aj miesto na parkovanie sa mi podarilo rýchlo zaobstarať. Ešte šťastie, že som mal v hlave odkiaľ začína cesta ku hradu, respektíve k červenej kaplnke Chiesa Di San Michelle, ktorá je o niečo známejšia ako hrad.

Hrad sme našli rýchlo, teda jeho posledné skromné časti. Pri ceste naspäť sme si všimli záchranársku helikoptéru nad našimi hlavami; ťažko povedať, či niekoho zachraňovali, alebo len niečo nacvičovali. My sme sa však „ponáhľali“ ubytovať. Do Udine sme to mali ešte pár kilometrov po diaľnici. Po ceste sme videli miesta, ktoré sme už navštívili v minulosti. V diaľke sme zazreli napríklad pevnosť Osoppo či hrad Castello Di Gemona.

Do cieľa sme prišli podvečer. Udine je už celkom dosť veľké mesto a chvíľu mi trvalo sa zorientovať. Ubytko sme našli rýchlo. S parkovaním to bolo jednoduché – auto som nechal na ulici pred naším apartmánom. Otvorili sme si pomocou aplikácie a ocitli sme sa v apartmáne, kde strávime noc. Postele tam boli, klíma, záchod, kúpeľňa a kuchyňa tiež. Za tento apartmán sme dali cca 150 € (pre vašu predstavu).

Unavený z celého dňa, ale aj tak som začal vymýšľať. V meste sa predsa nachádza hrad, a tak som s Kamčou vyrazil. Decká už rezignovali a zostali so psami na apartmáne. Ku hradu, a vlastne aj do centra, sme to mali asi 10 minút chôdze. Navigácia, ale aj značky, nám udávali smer a tak sme po chvíli prišli na miesto. Žiaľ, hrad a aj jeho okolie bolo uzavreté z dôvodu rekonštrukcie. Škoda, že taký oznam chýbal ešte dole, nemuseli sme si to tam vyšliapať.

Nevadí, po ceste sme išli okolo pizzerie a tak sme sa tam zastavili. Bolo tam plno a do toho tam zrejme nejakí študenti oslavovali koniec školského roku. Bolo tam veľmi veselo, ale bola to príjemná a originálna talianska atmosféra.

Po dobrom jedle sme sa vrátili na apartmán a ja som sa pokúsil zaspať. Žiaľ, ani klimatizácia nestíhala a v tom teple sa to skoro vôbec nedalo.
Ráno nás už čakala dlhá cesta do našej cieľovej destinácie: Pietra Ligure. O tom všetkom však už bude ďalší blog….