SLOVAKIA
info@lovechradov.sk

Vo štvorici po Taliansku (časť 1.)

Sprievodca navštívenými hradmi

Vo štvorici po Taliansku (časť 1.)

Hneď na úvod sa musím priznať, že názov blogu je trochu zavádzajúci keďže sme cestovali šiesti. Ono aj to Taliansko nie je úplne pravda, prešli sme skoro celé Rakúsko, kde sme strávili aj noc.

Nevadí všetko postupne vysvetlím:

Začalo to veľkou láskou a bola to láska na prvý pohľad. Volal sa hrad Wolkenstein a nachádza sa v Dolomitoch a je vzdialený viac ako 800 kilometrov od môjho domu. Áno teraz si asi klepete na čelo, aká láska a prečo by sa niekto trepal osemsto kilometrov pozrieť si hrad. Žiaľ, alebo našťastie ja to mám v mojom živote takto zariadené a tak som musel vymyslieť plán. Plán taký nepriestrelný, aby mi ho odsúhlasila aj moja polovička Kamilka. Keďže ja som jeden z najlepších plánovačov, tak postupne vznikol tento výlet (trip).

Slovo dalo slovo a už sme mali zajednanú dovolenku v Taliansku. Opäť „náš“ apartmán s výhľadom na more v meste Lignano. Kto sleduje naše cestovanie dlhšie tak vie, že Taliansko je pre nás ako keby druhý domov a minimálne raz do roka si tam robíme dovolenku. Tentokrát som však zvolil menšiu zachádzku a áno kvôli “môjmu” hradu Wolkenstein. Táto zachádzka bola viac ako tisíc kilometrov a trvala dva dni. Čo by Lovec Hradov neurobil, aby mohol navštíviť hrad..?

Poďme však pekne po poriadku, musíme sa vrátiť na začiatok mesiaca jún. Cestovali sme do Bratislavy pre “Vločku”. Vločka je auto, konkrétne snehobiely Volkswagen Touran a v našom príbehu hrá dosť podstatnú úlohu.

Vločka

Vločku nám požičali špeciálne na túto cestu, lebo naše staršie rodinné auto by už takúto cestu asi nezvládlo. Jáj a zabudol som vločka je automat a ja som nikdy v živote na automate nešiel. Takže cesta z Bratislavy bola vcelku zaujímavá, keďže som ľavou nohou stále hľadal spojku. Ok, auto sme mali, ubytovanie tiež, aj plán cesty (plánoval som to snáď tri mesiace), zostávalo ešte „naše“ nové auto vyskúšať. Tak sme si spravili ešte menší výlet do Čiech, teda pardon na Moravu.

Voľba padla na zrúcaninu hradu Střílky. Pozreli sme si nikdy nedokončenú Baťovu diaľnicu a vydali sme sa pozrieť na Kovozoo (Staré Město u Uherského Hradište).

Zrúcanina hradu Střílky
Nikdy nedekončená “Baťová” diaľnica
Kovozoo
Kovozoo

Auto sme vyskúšali a pozreli sme si nové miesta. Mimochodom tie zvieratá z kovošrotu (Kovozoo) boli úžasné, určite vám návštevu odporúčame. Spomínal som skúšanie auta a to dopadlo na jednotku, nehovorím o super spotrebe. Všetko tak bolo pripravené: auto, plán cesty a taktiež aj ubytovanie. Stačilo počkať na deň “D” a už len vyraziť.

A ten deň “D” nastal 21. 6.2024. Veľmi, ale naozaj veľmi skoro ráno. Všetká batožina už bola v aute. Stačilo len nasadnúť a vyraziť. Ja (Lovec Hradov), moja pani manželka (Kamča), dcéra (Lilian) a syn Lovec Hradov junior (Lucas). Plus dvaja špeciálni hostia nášho zájazdu/expedície Molinka a Doninko. Naši dvaja chlpáči, teda skôr vlasáči, keďže sú to Shih-tzu-ovia.

Cesta cez Slovensko prebiehala štandardne. Menšie zastavenie v Bratislave, kde som kúpil diaľničnú známku a doplnil benzín. Spomínal som, že Vločka išla naozaj úsporne. No na rakúskych diaľniciach nikdy netankujte, ceny pohonných hmôt sú tam astronomické. Prechod cez Slovensko/Rakúsku hranicu bol bezproblémový a postupne po ceste mi začala posádka odpadávať. Samozrejme prví boli havkáči (oni to zalomili už za domom). Potom decká a posledná Kamča aj keď sa držala. Ja som si pustil obľúbenú muziku a dobrodružstvo pomaly mohlo začať.

Áno dobrodružstvo môže byť aj rodinná dovolenka, len tie naše dovolenky sú predsa len trochu „iné“. Spomínal som zastávku v Bratislave a ďalšia bola potom na našom obľúbenom odpočívadle medzi Viedňou a Viedenským Novým Mestom (Wiener Neustadt). Ešte predtým sme však míňali mesto Baden a kto má pozorné oko, uvidel by vežu hradu Rauheneck. Samozrejme, že na odpočívadle sme si dali naše povestné cestovateľské jedlo: rezeň s chlebom a kyslou uhorkou. To už je taká naša tradícia.

Občerstvenie na diaľnici
Rezne s chlebom musia byť

Po občerstvení sme nasadli do auta, ďalšia zastávka bola až o 300 kilometrov. Zámok (hrad) Moosham, ešte pred tým som mal zaznačené jedno miesto. Stredoveká murovaná šibenica, ale nepodarilo sa mi tam zastaviť a zaparkovať, takže sme išli ďalej na spomínaný hrad. Tam sa nám trochu tiež lepila smola na päty, nakoľko sme prišli tesne po konci poslednej prehliadky a ďalšia mala byť až za tri hodiny. Nevadí, odfotili sme čo sa dalo a pokračovali sme v našej ceste.

Prvý hrad našej letnej expedície, Moosham

V ten deň bol program nabitý a ďalšie hrady nás už čakali. Ešte doplním, že Moosham bol môj prvý navštívený hrad v regióne „Salzburgsko“. Z Mooshamu sme to mali asi 40 minút jazdy autom na hrad Sommereg. To sme už boli v kraji zvanom Korutánsko a čakalo nás ešte Tirolsko. Aby v tom bol ešte väčší zmätok, tak pred tým sme prechádzali cez Burgenland, Dolné Rakúsko, Viedeň a Štajersko.

No ale vrátim sa k zrúcanine Sommereg. Parkovanie bolo bezproblémové a na hrade sme boli doslova za pár minút. Avšak bol som trochu sklamaný, časť hradu je prerobená na reštauráciu (my sme však boli najedení z rezňov) a časť hradu bolo vlastne múzeum mučenia, aspoň si myslím. Keďže sme hladní neboli, tak sme sa aspoň občerstvili chladnými nápojmi.

Občerstvenie na hrade Sommereg

Spravili sme pár fotiek a pokračovali sme ďalej do Tirolska, konkrétne na hrad Walchenstein. Tirolsko bolo pre mňa splnením takého maličkého sna, lebo Rakúsko mám celkom dobre pochodené (cez 200 hradov), no Tirolsko už je predsa len od Viedne (kde pracujem) dosť vzdialené. Bol som teda nadšený, že v tomto kraji navštívim svoje prvé hrady a do konca, že tu aj strávime noc v krásnom domčeku. No ešte pred tým sme išli na hrad Walchenstein. Posledných pár kilometrov bolo veľmi zaujímavých a určite neodporúčam tento hrad navštíviť v zimných mesiacoch. K hradu sme išli úzkou cestou, ktorá sa každú chvíľu zatáčala. Hrad stojí vo výške necelých 1000 m.n.m. Ďalšou prekážkou bolo parkovanie. Cesta bola úzka a na druhú stranu som nechcel parkovať niekomu vo dvore. Nakoniec som auto nechal v križovatke tak, aby som nezavadzal (ináč sa to naozaj nedalo). Potom nastal ďalší problém, hrad som vedel lokalizovať, ale cestu k nemu už nie. Po chvíli som si všimol jedného domáceho a opýtal som sa kadiaľ sa dostanem k hradu. Keďže to bol “echt” tirolák, tak som mu skoro nič nerozumel (moja viedenská nemčina na to nestačila), avšak pochopili sme sa a ukázal nám chodník. Zvyšky hradu boli skromné, ale celé miesto bolo pekne upravené. Pokosená tráva, informačné tabule, lavičky a do konca aj vyhliadka. Tá výška bola úžasná, žiaľ výhľad trochu kazil menší opar.

Konečne Tirilsko, hrad Walchenstein

Žiaľ na hrade som si uvedomil, že jeden poznačený hrad som preskočil a zabudli sme ho navštíviť. V tej chvíli to bolo ťažké rozhodnutie: vrátiť sa dobrých päťdesiat kilometrov naspäť, alebo pokračovať ďalej a vidieť ďalšie zaujímavé miesta. Rozhodol som sa pokračovať ďalej a teraz spätne si uvedomujem, že to bolo správne rozhodnutie. Nasadli sme do auta, teraz nás pre zmenu čakal zostup tou istou úzkou cestou, ale všetko išlo ako po masle. Ďalším našim bodom bolo rímske mesto Aguntum. Ono aj tak by sme ho nemohli nenavštíviť keďže hlavná cesta vedie ponad historické vykopávky. Prišli sme už síce po otváracích hodinách, ale veľká časť je voľne prístupná.

Rímske mesto Aguntum

Auto sme nechali na parkovisku pri múzeu a popod cestou sme prišli k zvyškom múrov tohto opevneného rímskeho mesta. Na prvý pohľad nás zaujala obrovská kovová vyhliadková veža, z ktorej bol úžasný výhľad na celý areál. V pomyselnom strede tohto úchvatného miesta bola novopostavená budova, ktorá chránila časť vykopávok. Neváhali sme a išli sme ju spolu s Lucasom (lovec hradov junior) preskúmať. To sa mi však skoro stalo osudným. Nakoľko po bokoch tejto budovy boli obrovské okná, ktoré boli na nešťastie úplne dokonale umyté. Medzičasom prichádzala búrka a ja som teda zvolil ústup späť k autu. V tom sa to stalo, ja som si to v tej chvíli neuvedomil a v plnej rýchlosti som do toho okna nabúral tak silno hlavou, že ma odhodilo na zem. V tej chvíli sa môj syn začal smiať (čo mu nezazlievam, lebo to bolo komické), no po sekunde videl, že to bola strašná rana a utekal skontrolovať či vôbec žijem. Našťastie som z tohto stretu vyviazol len s poriadnou modrinou.

Miesto, kde som si skoro rozbil hlavu

Ak mi pamäť dobre slúži ,tak ďalšou zastávkou bolo celkom väčšie mesto Lienz, pozor netreba si ho mýliť s Hornou Rakúskou metropolou, mestom Linz.

Lienz – opevnenie

Naša prvá zastávka bola časť mestských múrov. Tu sme sa chvíľu zdržali a tento čas nám potom chýbal na hrade Schloss Bruck. Ten sa nachádza priamo nad mestom. Zaparkovali sme priamo pri hrade a vytiahli sme naše „šnicle“ s chlebom.

Hrad v meste Lienz, Schloss Bruck

Preskúmali sme aspoň menšie jazierko so pstruhmi. Táto menšia zastávka nám prišla veľmi vhod. Blížili sme sa už k nášmu cieľu (ubytovanie na jednu noc), no po ceste sme prechádzali okolo pevnosti Lienzer Klause, kde sme pochopiteľne museli zastaviť. Pri pevnosti bolo menšie neplatené parkovisko a tak isto je pevnosť voľne prístupná. Avšak časť pevnosti bola obývaná. Každopádne bolo to veľmi pekné miesto, ktoré do konca v minulosti zohralo dôležitú úlohu v obrane krajiny. Veľmi sa nám tam páčilo a okolité hory boli úchvatné.

Pevnosť Lienzer Klause
Cestovateľská pohodička (pevnosť Lienzer Klause)
Moja Kamilka, človek, bez ktorého by som nedokázal vymýšľať všetky tie dobrodružstvá (pevnosť Lienzer Klause)

Po tejto zastávke nás už čakala len dedinka Strassen, kde sme strávili noc. Dom, kde sme prespali sa nazýva Hofgartenhof. Bol úžasný veľký taký ten typický tirolský dom, ktorý poznáme z filmov.

Hofgartenhof, naše ubytovanie v Tirolsku

Doteraz si pamätám, ako sme sa vybalili a mňa napadlo, že ešte je málo hodín a je nutné preskúmať okolie. Keďže talianske hranice boli skoro na dohľad, schytil som Lucaska a vyrazili sme. Pozor, ešte stále píšem o našom prvom dni. Bol to síce boj s časom a hlavne svetlom, no ja som to v tej chvíli riskol a urobil som dobre. Pevnosť Forte di Landro sa nachádza v Taliansku asi 30 minút od nášho nocľahu. Po príchode sme zistili, že pevnosť je obrovská. Výhodou bolo, že sa nachádzala priamo pri ceste.

Forte di Landro a naše mini dobrodružstvo ku koncu dňa
Forte di Landro

Dalo sa tam aj krásne zaparkovať. Preskúmali sme aspoň časť z pevnosti a bol to úžasný zážitok. Kto má rád takéto „preskúmavačky“, tak určite odporúčam. Pomaly, ale isto sa už začalo stmievať a tak som zavelil na ústup do nášho “tábora”. Vrátili sme do Rakúska, no po ceste sme sa ešte zastavili pri hrade Heinfels. Spravili sme pár záberov a pobrali sme sa na Hofgartenhof.

Vločka a v pozadí hrad Heinfels

Ubytovanie bolo krásne ako aj príroda vôkol a tie nádherné hory boli úžasné. Posledné čo si z toho dňa pamätám bola príprava večere a sprcha. Ráno som sa potom zobudil ako znovuzrodený. Nasledovali rýchle raňajky a už sme aj štartovali. Čakali nás hrady a hlavne hory (Dolomity) a vysokohorské stúpania. Hranice do Talianska sme prešli na tom istom mieste ako deň pred tým, no po pár kilometroch sme už nabrali nový smer a to „jaskynný“ hrad Wolkenstein. Ešte pred ním nás však čakalo skoro dvesto kilometrov a niekoľko hradov. Ten prvý mal byť San Michelle, no pred ním som zbadal na obzore hrad. Hrad, ktorý nebol síce v pláne, ale povedali sme si, že ho pôjdeme omrknúť. Bol to hrad Sonnenburg a po príchode som zistil, že je uzavretý. Prebiehala tam rekonštrukcia.

Sonnenburg, druhý deň nášho cestovania – sme v Taliansku

Povedal som si ok, pôjdeme pozrieť San Michelle, ale ani tam nám šťastie neprialo. Hrad síce nebol v rekonštrukcii, ale za to je v súkromnom vlastníctve.

San Michelle

To nám to začínal deň pomyslel som si avšak stále som myslel na Wolkenstein, to bol ten hlavný cieľ. Tento cieľ však bol ešte stále relatívne ďaleko a tak sme sa pomaly presúvali k nášmu cieľu. Ešte pred stúpaním do hôr nás však čakala ešte jedna lahôdka a to bol Mühlbacher Klause – hrad, pevnosť, mýtna stanica. Stojí priamo pri hlavnej ceste, po ktorej sme prechádzali a tým pádom sa nedá obísť ju. Veľké bezplatné parkovisko stvorené na prestávku. Žiaľ pevnosť je otvorená len cez víkendy, takže nám zostalo pozrieť si ju len zvonka. Avšak nepociťoval som žiadne sklamanie.

Mühlbacher Klause

Môj cieľ bol Wolkenstein a ten bol vzdialený už len asi hodinu jazdy autom. Čakalo nás však stúpanie do výšky viac ako 1500 m.n.m.. Prvým záchytným bodom bolo mestečko Selva di Val Gardena. No a potom to prišlo, zbadal som ho. Teda najskôr skaly, kde stál. Hrad, kvôli ktorému som plánoval celú túto cestu. Boli sme skoro 900 kilometrov od nášho domu a mne v tej chvíli stačilo zaparkovať auto a vyraziť. Boli dve možnosti, ísť o niečo ďalej na platené parkovisko, alebo nechať auto bližšie. No povedzme, že to nebolo moc dobré miesto na parkovanie, keďže som celú rodinu nechal pri cisterne, ktorá asi slúžila ako žumpa. V tej chvíli však bolo podstatné niečo iné a to vyštverať sa na hrad. Z bezpečnostných dôvodov som však vyrazil sám nakoľko miesto je uzavreté, respektíve kvôli padaniu skál sa sem neodporúča ísť. Ja som mal však so sebou aspoň helmu avšak tá mi bola malá tak som ju ani nevyužil. Doteraz si pamätám, že som ani nešiel po značenej ceste. Išiel som kolmo nahor a po pätnástich minútach to prišlo. Bol som tam, dokázal som to! To o čom som sníval sa mi splnilo a ja som stál na tomto zaujímavom hrade, vysoko v horách a s neskutočne krásnou prírodou vôkol.

Šťastný a spokojný na hrade Wolkenstein
Wolkenstein, že je to nádhera?

Stále som mal však na pamäti, že každú chvíľu mi môže padnúť kus skaly na hlavu. Povedal som si, že tak nádherné miesto a ja sa tu nemôžem moc dlho zdržať. Spravil som pár fotiek, natočil krátke video a musel som sa pobrať naspäť k autu. Tentokrát už však po značenom chodníku. Po ceste som si vravel, že hneď druhý deň našej dovolenky a ja som už videl to najkrajšie na čo som sa tešil. Tak veľmi som sa mýlil, lebo naše dobrodružstvo ešte len začínalo. Po príchode k autu som bol konfrontovaný, že či som ich naozaj musel nechať stáť pri žumpe, no keď videli môj blažený výraz, tak všetko pochopili. Videli na mne, že som šťastný a razom sa aj prestali na mňa hnevať.

Parkovanie pod hradom Wolkenstein

Vyrazili sme a keď som pred tým písal o zaujímavej ceste, tak potom nás čakalo naozajstné stúpanie. Navigácia nám vtedy ukazovala, že asi tridsať kilometrov pôjdeme hodiny. Boli to samé zákruty a neustále stúpanie. Ja som si to však užíval, auto bolo úžasné. Touran to zvládal perfektne.

Úžasné Dolomity a naše super auto, ktoré to zvládlo bez jediného problému.

Jediné čo ma znepokojovalo boli cyklisti. Desiatky, ba až stovky cyklistov. Nechápal som čo sa deje, až sme dorazili do mestečka Corvara a tam nás zastavili policajti. Cyklistické preteky, cesta bola uzavretá, pokračovať sa nedalo. V tej chvíli som skamenel, vrátiť sa bolo nemožné a iná cesta z tohto mesta neviedla. Skúsil som to teda s mojou viedenskou nemčinou na miestneho policajta. Ku podivu sme si rozumeli a vysvetlil mi, že cesta bude nepriechodná ešte dve hodiny. Čo teraz? Bol to obrovský časový škrt. Tak ako vždy som to mal všetko dopredu naplánované a čakala nás návšteva jednej pevnosti a úžasného hradu Andraz.

Momentka z mestečka Corvara (naša nedobrovoľná dvojhodinová prestávka).

Mali sme dve hodiny čas a boli sme uväznení v malom meste vysoko v horách. V prvom momente bolo treba zaparkovať, takže som našiel jedno miesto pred menším supermarketom. Väčšinou býva takéto parkovanie výhodné nakoľko je zadarmo. Druhá vec, ktorú sme potrebovali vyriešiť bolo jedlo. Rezne z domu sa už minuli a bol čas sa postarať o naše žalúdky. Voľba bola jasná, pizza. Voľba padla na pizzeriu Fornella, mala slušné hodnotenie tak sme to riskli. Ceny boli fajn skoro ako u nás doma. Opäť nemčina nesklamala. Pre toto mám rád Taliansko, aspoň teda to severné, že sa tu viem dorozumieť. Pizzu sme si dali zabaliť. Je to taká naša malá finta, aby sme ušetrili. Áno aj Lovec Hradov musí šetriť. Chladené nápoje sme si kúpili v spomínanom supermarkete a pizzu sme si zobrali do menšieho parku s úžasnými výhľadmi. Spravili sme si taký piknik v blízkosti potoka, bola to nádhera.

Dolomity a jazero Lago di Valparola

Nasledovala menšia prechádzka a ani sme sa nenazdali a dve hodiny ubehli a vyrazili sme. Čakalo nás ďalšie stúpanie. Vyšli sme až do výšky necelých 2200 m.n.m. tak vysoko sme ešte nikdy neboli. Bola to nádhera a ako čerešnička na nás čakala pevnosť Forte Tre Sassi.

Pevnosť Forte Tre Sassi postavená v nadmorskej výške 2197 m.n.m.

Žiaľ predchádzajúce zdržanie zapríčinilo, že pevnosť už bola zatvorená. Samozrejme tie neskutočné výhľady vôkol to docela vynahradili. Dokonca sme pri pevnosti objavili aj sneh. Sneh koncom júna, bolo tam krásne. Pri menšom jazere sme si spravili pár fotiek na pamiatku. Čas však neúprosne utekal a nás čakal Andraz, ktorý bol vzdialeny len pár kilometrov. No ja som v tej chvíli myslel na naše ubytovanie pri mori. Väčšina ľudí sa ponáhľa, aby boli čo najskôr pri mori no ja som vedel, že prídeme medzi poslednými. Ok povedal som si skúsime dať ešte jeden posledný hrad. Za pár minút sme prišli na križovatku, kde ma čakalo nemilé prekvapenie. Cesta k hradu je uzavretá. Zmocnila sa vo mne bezmocnosť, čo teraz veď sme museli stihnúť agentúru, aby nám dali kľúče od nášho apartmánu. Bol to veľký risk, ale vyskočil som z auta a začal utekať smerom k hradu. Ďalšiu možnosť navštíviť túto nádhernú zrúcaninu by som už v budúcnosti nemusel mať. Po pár metroch som si všimol, že aj Lucasko uteká za mnou. Nechcel má v tom nechať samotného. Po pätnástich minútach sme boli na mieste a hrad bol ešte otvorený. Po zaplatení vstupného sme vyšli až na najvyššie miesto, bola to nádhera a neskutočný zážitok.

Castello di Andraz, v popredí Lovec Hradov Junior
Castello di Andraz, úžasná zrúcanina

Nasledovalo fotenie a cesta naspäť tentokrát však už do kopca a čas sa nám neúprosne míňal. Prišli sme do auta a mňa až zamrazilo. Čakalo nás ešte 300 kilometrov, skoro trojhodinová cesta. V tej chvíli som si povedal, že to nemôžeme stihnúť. No nespanikáril som, nasadil som trochu iný štýl riadenia. Presne taký, aký využívam vo svojej práci, keď jazdím vo Viedni. Trochu viacej dynamický. Pomohlo to čiastočne, pár minút sme ušetrili, ale to však nestačilo. Jediným riešením bolo zavolať to agentúry nech na nás počkajú. Opäť nemčina nesklamala vybojoval som pre nás 30 minút navyše. Počkajú na nás do 20:00. To sme mohli stihnúť. Ach jáj ako som sa v tej chvíli mýlil. Všetko prebiehalo super, čas bol dobrý. Ako to však už býva, osud to zariadil ináč. Tesne pred Lignanom sme prišli do kolóny. V ten večer tam bola jedna z najznámejších talianskych kapiel a čas na navigácii začal neúprosne narastať. Boli sme len pár kilometrov od cieľa no zápcha bola obrovská. Alternatívnu cestu mi navigačný neponúkal ja som sa však rozhodol to risknúť a vyrazil som cez bočné uličky, pokúsiť sa obísť tú obrovskú zápchu. Podarilo sa, do agentúry sme dorazili dve minúty pred zatvorením. Boli sme v tej chvíli unavení, ale zvládli sme to.

Výhľad z nášho apartmánu – Lignano Sabbiadoro

Naše dobrodružstvo môže pokračovať…v ďalšom dieli.

Koniec prvej časti.

Ďakujem spoločnosti Volkswagen za podporu.