Trip vo dvojici 2022

Rakúsko/Taliansko/Slovinské dobrodružstvo, alebo vo dvoch sa to lepšie cestuje, august 2022. Všetko to začalo koncom júna, začiatkom mesiaca júl v roku 2022 kedy som vymyslel obrovský trip (Waragod trip…) Bolo to vlastne jedno veľké rodinné dobrodružstvo, dovolenka a spoznávanie zaujímavých miest a hlavne hradov. Po tejto úspešnej ceste som dostal nápad ísť ešte raz.

Tentokrát však len s mojou polovičkou a na tri dni. Voľba padla na talianske mesto Grado, kde sme zohnali dve noci v hoteli Európa. Bola už sezóna a zohnať niečo slušné bol nadľudský výkon.

Poďme však pekne poporiadku. Štartovali sme už v piatok pár minút pred polnocou, áno tak skoro, tak to totiž u nás cestovateľov prebieha. Cca okolo jednej hodine rannej krátka prestávka v Bratislave. Doplnenie paliva ( v tej dobe stál benzín v Rakúsku cez 2€ za liter). Odtiaľ už potom smer Rakúsko. Prešli sme okolo Viedne, no potom sme neporkačovali na Graz, ale tak ako aj naposledy sme išli smerom na Semmering až po Judenburg, kde sa diaľnica končí. Nám to však nevadí, nakoľko táto cesta je veľmi pekná a dá sa tu navštíviť veľa zaujímavých hradov.

Náš cieľ však bol vodný hrad Painburg, kde sme sa dostali v skorých ranných hodinách. Hrad je už vlastne zrúcanina a dosť nebezpečná, mňa však takéto miesta obzvlášť priťahujú. Ako som si aj myslel, lepšie miesto som ani pre náš trip nemohol vybrať.

Po tomto zážitku sme sa presunuli na neďaleký hrad Gomarn ktorý sa nachádza v mestečku Bad Sankt Leonhard im Lavanttal. Toto bol naozaj veľmi ľahko prístupný hrad (zrúcanina). Také to miesto, ktoré úplne nenadchne, no ani neurazí.

Ja som však vedel, že nás ešte čakajú omnoho zaujímavejšie miesta. Po prehliadke hradu sme si spravili aj občerstvovaciu prestávku, samozrejme ani tentokrát nechýbali rezne s chlebom. Toto je to najlepšie čo si môže človek na cesty zobrať. Nie, nie je to tak, že by som bol lakomec a nechcel by som nikde zastaviť v reštaurácii a najesť sa, no to sú pre mňa zbytočné zastávky. Po občerstvení nás čakal impozantný hrad Griffen.

Za necelú trištvrte hodinku sme tam už boli. Medzitým sme sa už napojili na známu diaľnicu A2. Tento hrad si totižto môžete všimnúť aspoň na pár sekúnd, keď idete smerom z Grazu na Villach po pravej strane. Tento naozaj impozantný hrad aspoň mne sa tak zdal, mi trochu pripomínal náš Beckov. Auto som odparkoval priamo v meste a vybral sa sám nájsť cestu nahor k hradu. Moja polovička si na chvíľu aspoň oddýchla, predsa len sme už cestovali cca 9/10 hodín a ja som bol na rozdiel od nej poháňaný adrenalínom z návštev nových hradov. Cesta k hradu bola síce trochu prudká, no ja som nasadil tempo „A la Peťo Sagan“ no bez bicyklu. Žiaľ po príchode som zistil, že hrad je síce z diaľky naozaj veľmi zaujímavý, no priamo na hrade to už bolo menej zaujímavé. Ďalšie miesto upravené skôr na rôzne akcie, ako historické miesto. Chýbala tomu tá správna atmosféra. Aspoň tie výhľady boli naozaj veľmi pekné.

Griffen bola naša posledná zastávka v Rakúsku. Po tomto zážitku nás už čakalo Taliansko (pár km) a hlavne prechod do Slovinska, kde som mal vyhliadnuté zaujímavé pevnosti. Poďme však poporiadku, najskôr sme sa dostali do talianskeho mestečka Tarvisio, ktoré leží na hraniciach Rakúska, Talianska a Slovinska. Je to taká brána pre všetkých dovolenkárov, ktorí smerujú ďalej k moru. My sme však odbočili z diaľnice do spomínaného mestečka a odtiaľ sme pozvoľna stúpali miestnymi serpentínami smerom do Slovinska. Po ceste sme však narazili na prvú pevnosť, ktorá v pláne vlastne nebola, ale keďže bola prakticky hneď pri ceste, tak sa nedalo odolať. La Batteria Sella Predil stojí nad krásnym rovnomenným jazerom.

Jazero a druhú pevnosť, ktorá sa nachádza dole sme navštívili v júni 2023. Po krátkej zastávke sme prešli hranicu a ocitli sme sa v Slovinsku. Po pár km sa nám najskôr ukázal krásny výhľad na okolité hory a hneď potom sme pristáli pri pevnosti Fort Predel. Úžasné miesto zasadené v neskutočne krásnej krajine. Ďalším cieľom bola pevnosť Herman a Kluže. Je to len asi 12 km a časovo je to cca 20 minút. Po ceste máte možnosť odbočiť na Mangartsko Sedlo a dostať sa autom do výšky cez 2000 m.n.m, my sme si však pozreli viadukt Mangart a išli k spomínaným pevnostiam.

Pevnosť Kluže stojí priamo pri ceste a v jej okolí nájdete pár miest na parkovanie.

Pokiaľ idete smerom od Talianska. Pevnosť je na ľavej strane, po pravej strane nájdete vstup k pevnosti Herman. Kluže je vlastne múzeum, za to Herman je voľne prístupná avšak najskôr sa k nej musíte dostať. Tu by som odporúčal kvalitnú obuv a baterku. Najskôr vás čaká cesta dlhým tunelom.

Za mňa veľmi pôsobivá cesta. Z tunela to je potom asi 20/30 minút stúpania k pevnosti. Hlavná pevnosť je zničená po zásahu delostreleckého granátu. Je však voľne prístupná a ideálna na preskúmanie, kto sa nebojí môže zostúpiť do podzemia. Vchádza sa tam rebríkom a dostanete sa do siete tunelov, kde sa vám hodí poriadna baterka. Samozrejme nesmiem zabudnúť na krásne výhľady a celkové prostredie tohto veľmi zaujímavého miesta. Po tejto zastávke sme pokračovali pomaly naspäť do Talianska, kde nás čakala posledná zastávka. Krásne mestečko Cividale del Friuli. Plán bol navštíviť hrad Castello Canussio. To sa nám aj z časti podarilo, teda odfotiť len exteriér.

Našťastie nás však milo prekvapil most Ponte del Diavolo. Je to dych berúca historická stavba.

Menšie zastavenie v maličkej pravej talianskej cukrárni a už nás čakala len cesta do Grada, kde sme mali rezervovaný hotel.

Grado je krásne historické mesto, do ktorého sme prichádzali cez mestečko Aquileia, kde som si všimol veľké množstvo rímskych stavieb (k tomu sa vrátim neskôr). Grado sa rozprestiera na ostrove a priľahlom poloostrove a vedú tam dve cesty. Na začiatok by som ešte rád zdôraznil, že Grado nie je žiadnym novodobým letoviskom. Je to mesto z bohatou históriou, začiatky sa datujú do 2. storočia pred Kristom. My sme však boli ubytovaní v novšom hotely Európa. Ten vám však odporúčať nebudem. No aspoň, že raňajky mali luxusné. Hotel sme mali bez parkoviska, takže ma ešte čakalo nájsť v meste voľné miesto na parkovanie. Ku podivu sa dá nájsť aj neplatené, takže sme parkovali zadarmo. Ešte rýchla obhliadka pláže a mora, rýchle okúpanie sa a myslím, že na jeden deň toho bolo až až.

Predsa len sme cestovali celý deň. Ešte by som však rád zdôraznil ako to je v meste ohľadom pláží, respektíve prístupom do mora. Žiaľ aj po niekoľkých minútach chôdze sa dostanete maximálne do hĺbky 40/50cm a toto naozaj nie je nič pre nás. Samozrejme rešpektujem, že veľa ľuďom to môže takto vyhovárať, hlavne rodinkám s deťmi, no pre nás to nebolo to pravé. Žiaden smútok však nezavládol, my sme tento výlet plánovali predovšetkým kvôli pamiatkam a iným zaujímavým miestam.

Druhý deň bol v znamení oddychu. Dali sme ešte jednu šancu moru, ale naozaj ten veľmi pozvoľný vstup do mora nám nevyhovoval. Rozhodli sme sa preto navštíviť miestny mini aquapark. Je to vlastne len jeden väčší bazén s morskou vodou a jedným tobogánom. Stojí to dosť peňazí, takže skôr asi neodporúčam, aj keď v tej chvíli nám to bolo jedno a celkom sme si to užili. Zabudol som na skokanský mostík, kde som sa stal na chvíľu menšou hviezdou nakoľko s mojimi 130 kilogramami som po dopade na hladinu robil väčšie vlny ako hurikán Katrina. Po chvíli sa to však miestnemu plavčíkovi prestalo páčiť a bol som slušne upozornený, že ohrozujem všetkých kupajúcich sa. Po tejto športovej plávajúcej vsuvke sme sa už podvečer presunuli do centra mesta. Mestečko je nádherné a naozaj dýcha históriou. Pre mňa najkrajším zážitkom bolo miesto, kde stála bazilika a sú tam zakonzervované jej posledné zvyšky.

Takto večer sme sa túlali uličkami niekoľko hodín a pekný večer sme zakončili v dobrej reštaurácii. Samozrejme nesmela chýbať pizza.

Posledný tretí deň nášho tripu bol v znamení cesty domov. Nebol by som to však ja Lovec Hradov keby som nemal v pláne nejaké tie zastávky. To plánovanie je v mojom prípade asi to najdôležitejšie. Čakali nás hrady v Slovinsku. No ako som už spomínal po ceste do Grada sme prechádzali cez mestečko Aquileia a samozrejme mi nedalo a musel som si tu spraviť menšiu zastávku.

Veľa vykopávok je sprístupnených voľne. Po tejto krásnej zastávke sme zamierili na jedno miesto, ktoré som našiel náhodne pri prezeraní Google máp. Pevnosť Palmanova, tak toto je topka a narazil som na ňu úplne náhodou. Toto malé mesto sa vlastne nachádza v pevnosti. Strávili sme tu dobré dve-tri hodiny aj tak sme všetko nepozreli. Úžasná a jedinečná stavba.

Ok pozreli sme si pevnosť Palmanova, tak sme si povedali, že sa pozrieme aj na Outlet Palmanova. Bolo to najhoršie rozhodnutie celého tripu za pár minút sme usúdili, že toto naozaj nie je nič pre nás.

Našťastie sme sa hneď napojili na diaľnicu a za chvíľu sme už aj boli v Slovinsku.

V Slovinsku som mal vyhliadnutých pár hradov, ale po ceste sme zostali hladní. Nemal som chuť na bagetu z pumpy. Takže som na prvom zjazde z diaľnice odbočil na mesto Adjovčina. Žiaľ ani po pol hodine sme nenašli žiadnu reštauráciu a to som mal takú chuť na miestne špeciality. Nanešťastie sa blížila obrovská búrka, ktorá nás zahnala do miestnej pekárne, kde sme si dali asi ten najhorší kebab v našom živote. Už som aj preklínal, že som nešiel radšej na pumpu kúpiť si bagetu. No ja vždy vravím, aj zlé veci sú na niečo dobré. Počas čakania kým dážď aspoň trochu ustane ma napadlo skontrolovať či sa tu predsa len nenachádza nejaký ten hrad.

A on tam naozaj bol, rímsky kastel Adjovčina, priamo v meste sa nachádzali posledné zvyšky. Samozrejme, ako dážď aspoň trochu ustal, rozbehol som sa ho hľadať.

S menšími problémami, ale predsa som našiel a nám už zostávalo vyraziť ďalej. Tak ako už je zvykom pred Ľjubľanou bola zápcha. Žiaľ v Slovinsku na diaľniciach to býva bežné. Našťastie po chvíli sa to ukludnilo a my sme pokračovali na náš ďalší hrad Rifnik.

Autom sa dostanete na menšie parkovisko a odtiaľ už vidíte osamotenú usadlosť. Nad ňou sa pýši zrúcanina hradu. Krátke pozdravenie s miestnymi, predsa len im prechádzame poza humna. Ešte informácia na menšej tabuľke, že ďalej pokračujete na vlastné nebezpečenstvo, no tak ja sa už štverám nahor. Moja drahá polovička, len krúti očami. No pozná ma a vie, že toto je môj život. Hrad je krásny, no veru naozaj v zlom stave a je to aj trochu nebezpečné sa tu pohybovať.

Rifnik bol pre mňa milým prekvapením, za to hrad Zbelovo kam sme pokračovali potom, bolo menšie sklamanie. Chvíľu sme ho hľadali a nakoniec to boli len také posledné zvyšky múrov.

Žiaľ tu sme stratili veľa času a tak nám zostal priestor na poslednú zastávku. Zrúcanina hradu Konjice bola opäť topovka. Autom sa dá dostať pod hrad, no je lepšie keď máte s vyšším podvozkom.

Z menšieho parkoviska je to potom len pár minút k hradu. Nakoľko už bol podvečer, na hrade som bol sám. Kamilka – moja žena (pani Colombová) už zostala v aute. Predsa len vo mne ten adrenalín dlhšie vydrží. Adrenalín spojený s objavovaním nových miest. Po tejto zastávke nás už čakala asi 500 km dlhá (niekoľkohodinová) cesta domov. Ja to však mám rád, šoférovať v noci, keď si môžem v hlave usporiadať všetky tie zážitky. V Rakúsku sme dali ešte menšiu pauzu v jednom nemenovanom reťazci rýchleho občerstvenia (menovať budem až ma začne sponzorovať).

A potom, len domov. Príchod bol v skorých ranných hodinách. Krátky spánok a už sme utekali pre decká. Ono to bolo vlastne po prvý krát, čo sme ich takto nechali samých.

Úplne na záver by som sa chcel poďakovať webu www.ajtaci.sk za podporu, lebo aj vďaka ním som mohol uskutočniť tento trip. Ešte väčšie poďakovanie však patrí mojej manželke Kamilke, že mi bola oporou. Zvládla vydržať moje tempo a pomáhala mi, ako sa len dalo.